Byť sebou sám? Veriť, že ľudia sú dobrí a že ten svet speje k niečomu, hocičomu... Aké by bolo opäť veriť v dobro a nevidieť zlo? Aké by bolo opäť túžiť po niečom ničotnom a byť šťastný, keď to dostanem? Aké je vidieť všetko v ničom a uspokojiť sa s málom? Aké je nevidieť svet srdcom, ale očami?
Viem, žila som tak...Je to tak krásne, tak jednoduché. Bez starostí, bez problémov, bez výčitiek, bez požiadviek, bez otázok a bez odpovedí. Stačí vám ilúzia, stačí vám zdanie, stačí vám náznak a ste nekonečne šťastní. Neviete že to toiž ilúzia, náznak či zdanie je. Žijete v presvedčení, že je to tak, že je to pravda, skutočnosť, realita. Až...jedného dňa, pomaly, postupne a neodvratne zisťujete, že ľudia, city a vzťahy vo vašom živote sú obyčajná hra. Kamufláž. Ničota. Temnota. Prázdnota.
Pohltí vás to, už žiadny ďalší deň potom nie je taký, ako pred tým. Keď raz začnete vidieť srdcom, je to ako prekliatie. Lebo viete. Lebo cítite. To reálne, to skutočné. To ozajstné. A zisťujete, že ozajstného a skutočného je v tom živote tak málo. Žalostne. A už vidíte tie hry, ktoré s vami iní hrajú. A vidíte, tie ilúzie, ktorým ste verili a sny, v ktorých ste žili. Každou bunkou svojho srdca viete ako na tom ste, či už vo svete ako takom, alebo vo vzťahoch. K hocikomu a hocičomu. Nedokážete ďalej hrať, tváriť sa a snívať. A rovnako nestojíte o hry, sny, klamstvá a ilúzie od iných. Lebo jediné, čo vaše nehodné srdce aspoň na chvíľu umlčí je to skutočné. Skutoční ľudia, vzťahy a city. Je to tak strašne ťažké, tak komplikované a pre iných nepochopiteľné. Lebo ostatní žijú vo virtuálnej realite svojich životov ďalej so zdaním, akí sú vážny, šťastní a dokonalí.
Desí vás to. Že tú ich realitu už nikdy nezažijete a zároveň, že v tej vašej, boľavej už nikdy nebudete šťastní. Tak naozaj. Tak ľudsky. Tak obyčajne. Zažijete vrcholy, ktoré tí druhí nikdy ani len nevideli. Okamihy, keď aj vám sa občas vyjasní a vidíte svet a ľudí v celej jeho nádhere a dokonalosti a láske. Sú to krátke záblesky, avšak o to jasnejšie, jasnejšie než najjasnejšia žiara nad ránom. Vy vtedy viete, vidíte, cítite ... to skutočné, to ozajstné. A naplní vás to na dlhé dni, týždne či roky. Na tie dni, týždne a roky, kedy naopak kráčate po dne najhlbších priepastí všetkých ľuských trápení, kde je človek tak sám. Sú to časy, keď vidíte tú prázdnotu, ničotu a nebytie. A vy sám ste ničotný, prázdny a nie ste. Len existujete a žijete. Bez duše, bez srdca, bez citov.
Neviem čo je viac...Občas chcem vrátiť čas a aspoň jeden deň byť tak krásne ničotne šťastná. Tak ako kedysi. Aby mi stačilo a naplnilo ma to.
Kým dnes s mojím vidiacim srdcom stále len hľadám, hľadám a nenachádzam. Iných skutočných, iných vidiacich. A som tak sama.
Nebyť však tohto môjho nehodného vidiaceho srdca, dnes tu nie som, nepíšem a necítim. Tak strašne veľa a pritom tak tragicky málo.
Komentáre