Dala som Ti všetko, a predsa je to málo. Dala som ti seba, už to nie som ja. A nestačí, a nie je dosť. Vyprahla som na púšť. Už vo mne nič nie je. Nič. Som prázdnejšia ako najprázdnejšia temnota. Žijem v tme, ničote... Nikto nevie, kto som a aká som. Nikto ma nemá rád...tak naozaj. Tak nezištne. Len tak. Že som. Že existujem. Chcú odo mňa veľa...chcú všetko. A ja nemám. Nemám už nič. A nemám ani silu ďalej bojovať. Nezostalo mi nič. Okrem bolesti, a tú nechce nikto.
Čo mám ešte dať...? Jediné čo mi zostalo, je môj úbohý a ničotný, ale predsa život. Vraj veľa chcem, vraj sa veľa pýtam. Vraj som nevďačná. Vraj...ale ja to tak cítim, vidím. Nepomôžem, si ale je to tak. Nechcem len žiť zo dňa na deň a stále dúfať. Že sa raz vyčasí, že bude lepšie. Že raz príde deň , keď budem vstávať rada, raz , keď sa budem tešiť že som. Teraz sa snažím len prežiť. Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu.
A stále prichádzajú nové a nové prekážky, nové a nové výzvy. Ale ja nechcem už nič. Ani prekážky, ani výzvy, nič. Nevládzem zvládať prekážky a odpovedať na výzvy. Ja už nechcem. Nevládzem. Nevládzem ani žiť, nieže ešte niečo zvládať. Tak prečo? Prečo si Život vybral práve mňa? Ja nie som silná, ja nie som statočná. Ja som len unavená. Unavená tým večným bojom. Som unavená na smrť a chcem si oddýchnuť. Tak ponúkam jediné, čo mi zostalo. Život, môj ničotný život. Nikdy som nemala šťastie, absolútne v ničom. Nikdy mi nič nevyšlo len tak. O každý, aj ten najmenší úspech v mojom živote som sa musela sakramentsky zaslúžiť. Nikdy som nedostala od života nič, čo som chcela. Nič. Nikoho, po kom som túžila a dokázala ho milovať. Vždy sa mi ušli len zbytky, ktoré už nikto nechcel. A ja nechcem byť posledná. Ja nechcem byť bitá. Ja chcem byť milovaná a prvá. Aspoň na chvíľu. Tak veľmi.
Vraj nejaké dieťa zomiera na rakovinu. Dvojročný chlapček. Lekári sa čudujú, že ešte žije. Mal by byť dávno po smrti. Podľa výsledkov...a predsa. To malé telíčko a to malé srdiečko bije, žije a existuje. A nekonečne trpí. Mne fyzicky nič nie je. Keby sa tak dali zameniť dva životy, dva osudy. Hneď by som mu dala moje zdravie, môj život a ja na miesto neho trpela a zomrela. Rada. Ja som si už svoje odžila. Stačí mi. Možno by ten môj čas využil lepšie ako ja. Možno by bol z neho skvelý človek, ktorý tomuto svetu prinesie niečo dobré. Možno by bol šťastný...škoda. Nejde to.
Tak mi zostáva už len možnosť ďalej ničotne žiť, keď už nechcem ničotne zomrieť. A ten hore sa na to pozerá a necíti sa tak sám. Už vidím ten úškrn nad tým našim ľudským tápaním a trápením. A možno je všetko inak. Možno je život, len ilúzia a možno len sen. Ilúzia a sen, ktorým sme uverili až tak, že sa stali realitou.
Ako sa z toho zlého sna, zvaného Život zobudiť?
Komentáre