a ruky a srdcia a ľudia. Žijeme dobu, keď ľudia sa najviac na svete boja citov. Sŕdc. Tých vlastných, ale aj cudzích. Lebo prekonali už mnohokrát boj, v ktorom utŕžili rany. A prehrali. A im zostali jazvy. Hlboké a vryté. Nezabudnuteľné... Preto rozdávajú rany ďalej. Preto radšej vyslovujú slová ako-
Nezaslúžim si to.
Nie som hodný.
Nie som pripravený.
Ja neviem mať rád.
Ja viem mať rád iba ako priateľ a kamarát.
Je to tak lepšie.
Slová, ktoré nehovoria nič a predsa znamenajú veľa. Znamenajú – moje srdce je prázdne. Netúži,nechce prijať city. Moje ale ani tie cudzie. Je mu lepšie, keď je zamknuté za vysokými hradbami z múrov nedôvery. Pod pancierom, ktorý je tak hrubý. Nepreniknuteľný.
Ale to podstatné je vo vnútri . Tvoje srdce. A to je dobré a citlivé. Až príliš. Preto sa ohradilo a skrylo. Aby iní nevedeli a nevideli. Toľkú krásu. Tie city. A zraniteľnosť. A aby nedávali rany, ďalšie a ďalšie. Občas ho zazriem, občas ho zacítim. Ten záblesk ľudskosti, dobroty a nekonečnej krásy. Keď otvoríš bránu a keď si občas odložíš pancier. Lebo tebe nepristane. Nesvedčí ti, omína ťa. A je pre teba príliž ťažký. Príliž hrubý. Ty sa s ním nikdy nezžiješ. Rovnako ako ja. Sú aj takí ľudia. Našťastie.
Lebo my sme tí, čo túžia po hĺbke. Tí, čo túžia po citoch. A tým sa vystavujú zraneniam a bolesti. Teraz momentálne som jej plná. Plná až tak, že mi zviera hrdlo a mám pocit že srdce privalil mi kameň. Ale napodiv, nebojím sa jej a nechcem sa jej zbaviť. Teším sa...teším sa že opäť cítim, žijem a som. Lebo pred tým som len bola, existovala. Neboli žiadne city, láska ale ani nenávisť, dobro, ale aj zlo. Nebolo nič. Len prázdnota. Opäť objavujem a učím sa cítiť. Tak ako po ťažkej nehode chodiť. Objavujem silu svojho srdca. Síce nehodného, ale odvážneho. Schopného nielen cítiť, ale aj city si priznať. Statočného, svojim citom čeliť a vedieť vyrovnať sa s nimi. Statočného dosť na to, aby sa vydalo do boja bez zbroje, vedomého si ďalších možných zranení a jaziev. A vedomého si, že nie je hanbou utŕžiť rany po ktorých zostávajú jazvy, ale hanbou je do toho boja vôbec neísť a neskúsiť to. A skúšať to opäť a opäť.
A preto si teraz rada liečim ranu, po ktorej zostane jazva. Lebo je ozajstná, skutočná a moja. Prvá od teba. Prvá po rokoch. Ktorej cena je rovná preplakaným nociam, keď by som radšej nebola a dňom, keď každá sekunda napĺňa moju myseľ tebou. A tým ako ma bolíš. Preto viem že si ozajstný. Že moje city k tebe sú skutočné.
A že moje srdce opäť žije.
Komentáre
...
...