Láska...
pocit bezpečia, túžba po niekom reálnom a skutočnom. Byť prijatí, takí akí sme, bez pochýb a obáv, a starostí a smútku, a nekonečných otázok. Jediná skutočná túžba, ktorej podriaďujeme všetko. Netúžime po ničom inom, iba po nej, tej pravej, jedinej a skutočnej. Sme vo svojich životoch ako stromy na púšti, neskutočne vysmädnutí, vyprahnutí a sami. A jediný znak života pre nás je vietor v korunách našich duší. Prináša nám útechu, radosť a nádej, že tento náš svet je skutočný a že stojí za to žiť a aj umrieť. Celé dni, mesiace a roky nerobíme nič iné, len čakáme na závan vetra do našich korún, a je pravda že to čakanie si vypĺňame inými aktivitami, ktorých jediným účelom je úlpne sa nezblázniť a nepripustiť si možnosť že ten vietor už nikdy nepocítime. Robíme všetko možné aj nemožné aby k nám prišiel, aby sme sa ním osviežili, ale TO sa nedá vynútiť, vyvzdorovať, ba dokonca ani odtrpieť...ak má prísť, príde, ak nie, naša koruna zostáva tichá a pustá, nech konáme čokoľvek. Práve naopak, láska Vás zastihne takmer vždy nepripravených, zasiahne ako blesk z jasného neba, vtedy keď to najmenej čakáme.Čo už, preto je taká krásna a vzácna...
Nech však sa k nám dostaví akokoľvek, každý okamih s ňou je plný života, pochopenia a neutíchajúcej vďaky. Vieme, v tom jedinom okamihu vieme, že strácame sami seba, a zároveň sa znova rodíme. Že ponúkame a dávame všetko, aj to čo ešte sami nemáme, alebo to, čo možno ešte len dostaneme. Odhalí nás v celej našej kráse, ale aj strachoch, úzkostiach a problémoch. No v tomto jedinečnom okamihu nič necítime, nemyslíme a nebojíme sa...Jednoducho existujeme a dávame ju, aj keď tušíme že nás môže obrať úplne o všetko, či zničiť . Ale tento jedinečný pocit stojí za to, aby sme dali, všetko, čo máme v sebe, lebo vieme že už nikdy nemusí prísť a nikdy sa nemusí zopakovať. Tá skutočná sa toiž nikdy nepýta čo za to, alebo kedy sa mi to vráti, ako úroky v banke. Dala by sa skôr prirovnať k tichému bláznovstvu či absolútnemu hazardu. Až na to, že v stávke je Váš vlastný život či duša. No napriek všetkým týmto šialeným pochybnostiam, ak ju raz už máte a je pravá, viete, že nič sa proti nej nedá robiť, nedá sa ovládať, jediné čo sa dá.... nechať sa ňou unášať a prežiť ju.
Čo však robiť, aby Vás úplne nezničila a nezanechala spúšť? Existuje len jedna rada - byť človekom okamihu. Neplánovať, nerátať, neanalyzovať...Byť tu a teraz a vychutnávať naplno každú sekundu, ktorá stojí za to. Treba žiť s pocitom - dnes je to posledný krát, žiadne zajtra nebude...Viem, kruté, bezcitné a takmer nemožné. Ale reálne, až životne reálne... a je to jediná cesta. Aj keď kľukatá a berúca dych, ale jediná možná a schodná.
Ale ten vietor v našich korunách aj tak za to všetko stojí...
Komentáre
:)