pravda

   Bolo raz jedno srdce...

bolo krásne, silné statočné a moje. Ale okrem toho aj pyšné, neskromné a kruté, ale ľúbilo a žilo a nenávidelo a trápilo sa a tešilo....Jednoducho jedno obyčajné ľudské srdce...Len raz, si tam hore, tam kde nie je nič iba nekonečno, tam kde je všetko jedno, si tam skrátka niekto povedal, prečo nepremeniť jedno ľudské srdce na niečo výnimočné. Áno, srdce navždy už zostane srdcom a nebude ničím iným - ale aj ono sa môže zmeniť. Zmeniť k lepšiemu či horšiemu, podľa toho, ako sa jeho majiteľ rozhodne a ako ho k tomu viac či menej dobrovoľne neprinútia okolnosti.

Tak sa to stalo aj tomu môjmu, ale môže sa to stať hocikomu z nás...nikdy neviete. Jednoducho si to moje povedalo, že ma prestane poslúchať a celkom dosť si robilo, čo sa mu zapáčilo. Chvíľu bolo poslušné, inokedy sa rozutekalo ako postrelené vtáča  a dosť často som vďaka nemu hľadela smrti do očí. Nebála som sa.......vôbec. Brala som to, že to tak má byť, dokonca som si na to zvykla. Zvyknúť sa dá naozaj na všetko, aj na smrť, aj na život. Ten hore chcel, aby som sa niečomu naučila a veru, bola to veľká škola života. Skúste si predstaviť, že sa nemôžete spoľahnúť vo svojom živote vôbec na nič, a na to vaše srdce už vôbec nie. Nikdy neviete, kedy to príde, kedy si zmyslí, že práve teraz prestane poslúchať. Ľudia v bielych plášťoch skoro 3 roky nevedeli prísť na to, prečo moje srdce neposlúcha. Ale malo to tak byť, aby som sa naučila pokore. Lepšiu školu som nemohla mať, a nikdy, ale nikdy na ňu nezabudnem... A tak teda, keď som sa naučila cez moje srdce, čo som mala, ten hore, ten jediný, ktorý všetko vie, rozhodol že je čas moje srdce vyliečiť. Stretla som konečne človeka v bielom plášti, ktorý vedel robiť dobre svoju prácu, započúval sa do môjho srdca a  v okamihu prišiel na to, čo mu je... Moje srdce, inak zdravé, malo vo svojom vnútri maličkú chybu, ktorá to všetko spôsobovala. A už to išlo veľmi rýchlo - chybný kúsok tkaniva vypálili a mne zostala v srdci diera. Celkom maličká, ako zrnko ryže, ale je tam, stále - cítim ju, viem o nej a nikdy, ale nikdy sa poriadne nezahojí. Moje srdce už nikdy nebude to, čo pred tým....Fyzicky je zdravé, ale ten  kúsok bude chýbať vždy.

Je to zvláštny pocit, prísť o kúsok svojho srdca, aj keď celkom maličký. Už to nie ste vy, už niečo chýba...akoby niečo vo vás zomrelo. Verte, alebo nie ale odvtedy, od tohoto okamihu,keď som dostala dieru do môjho srdca, som prázdna a akoby mi s tým kúskom môjho srdca zmizli aj všetky city....Ten pocit tesne po zákroku by sa dal prirovnať k stavu absolútnej nirvány. Žiadne myšlienky, žiadne starosti a žiadne pocity. Absolútna prázdnota....akoby sa vás už nič nemohlo dotkúť, akoby už všetko bolo mimo vás a vy ste sa len prizerali ako užasnutý divák. Či dobré, alebo zlé - odvtedy som nezažila NIČ skutočné. NIČ také, čo pohne s Vami celými - teda aj vašim srdcom. Áno, prežívam bežné starosti a radosti, ale žiadne veľké city, a to v akomkoľvek smere. A ak, tak všetko veľké mi zo srdca akokeby cez tú dieru vypadne. NIč sa tam neudrží...NIČ. Odvtedy som skutočne neplakala, nesmiala sa, nezúfala, neradovala sa, či nemilovala.

Mám iba jednu otázku - ako sa dá reklamovať diera v srdci?