Príliš bolesti, príliš prázdnoty a príliš veľa zranení. Príliš veľa všetkého v živote škodí. Dobra, aj zla. Dobrého, aj zlého. Ale ako, ako nájsť tú rovnováhu, aby ste sa úlne nezbláznili ale ani nespyšneli? Keď život je ako cesta, z ktorej sa nedá odbočiť, ktorá má daný smer a vy jediné, čo môžete určovať si rýchlosť, pravidlá a spôsob. Nič viac, žiadne možné odbočky, žiadne možné iné cesty... Len tá jediná, váš život. Máte na výber – ísť, alebo neísť. A neísť je viac boľavé ako ísť, lebo vy viete že musíte, že nie je na výber. Že ste určení na to, aby ste šli. Lebo nerozhodnosť a stagnácia bolia viac ako akákoľvek náročná a zlá cesta. Nikto sa nepýta, či chcete, či môžete, či vládzete. Nikto, len vy to viete ...ale odpovede nikoho nezaujímajú. No napriek tomu sú. Vo vás. A vy viete aká je pravda. Aj tá najkrutejšia...len niekedy si ju nechceme priznať,niekedy si pred ňou zatvárame oči a niekedy ju nechceme vedieť. Lebo bolí. Lebo by sme videli, až potom videli, akí sme nešťastní, akí sme opustení a nekonečne sami. A potom, keď prekonáte niekoľko takýchto strádaní a zastávok a neukončených ciest... Potom, keď vaše srdce zistí že už viac nevládze, stáva sa z neho obyčajný sval a vytrácajú sa všetky city. City na ceste životom, ktorý je v podstate nežiteľný už sám o sebe, sú len zbytočnou záťažou už aj tak pre vaše na smrť unavené srdce. Nevládze...Nevládze sprevádzať vás životom, ktorý žiť nechcete a popritom ešte aj cítiť.
A potom príde, príde, tá, ktorú nikdy nikto nepozýva a predsa občas prebýva v každom z nás. Prázdnota... ničota, nebytie. Horšia ako najhoršie trápenie či bolesť. Nedá sa urýchliť, nedá sa zabrzdiť, nedá sa ovládať. Musíte čakať. Čakať na to, že odíde tak, ako prišla....Okamihy s ňou sú plné strachu a otázok...Nakoniec vždy vás opustí, ale spomienky na ňu sa nedajú vymazať. Lebo len s ňou sa vidíte, takí ako ste. Nehodní a maličkí. Svet vidíte, taký aký je – veľký, pustý a nezmyselný.
Áno, život je skutočne krásny, len mám akosi momentálne pocit, že ja doň nepatrím... že vidím všetko tak, ako v skutočnosti je. Čierne...A preto čakám, kým tá nepozvaná odíde a ja opäť uvidím farebnú dúhu a zacítim voňavý vzduch a moje prázdne srdce sa opäť zaplní.
Komentáre
občas sa stane :)