pravda

 Si nádherný človek, Malý princ. Stráž si svoje poklady a za nič na svete sa nedaj presvedčiť o niečom, čo nie je pravda. Nikdy nechci málo. Ty si zaslúžiš všetko. To najlepšie. To krásne, to skutočné. Z hĺbky môjho nehodného srdca ti to prajem....

Ale...keďže ty vidíš do mňa, iste cítiš že niečo sa deje aj so srdcom mojim. Umiera. Vyschýna. Bije z posledných síl. Už ho ani ty nevládzeš naplniť. Už nevládze bojovať. Postupne, všetka tá nádherná láska, ktorá v ňom bola, odteká...niekam do nenávratna vesmíru a bytia tohto pominuteľného sveta. Možno si dosiahol, čo si chcel. A možno niečo, čo si nechcel...Zomiera láska. A mne sa tlačia slzy do očí, keď to píšem a nemôžem rozprávať. Lebo viem, že je to pravda. Ak sa pozriem až na dno tohto môjho nehodného srdca. Láska zomiera a mňa to príšerne bolí. Neviem čo sa stalo, neviem kto to zapríčinil a prečo. A možno odíde rovnako nevysvetliteľne ako prišla. A potom mi iba zostane skonštatovať . Láska skrátka bola. Ale možno tuším, čo sa stalo...Moje srdce uverilo toľkokrát opakovaným slovám z tvojich úst...že si iba priateľ, že necítiš viac a že v tvojom srdci nie sú žiadne city voči mne. Tie slová, aj keď pravdivé,  vyvolali v mojom srdci žiaľ a spôsobili rany, cez ktoré začala unikať láska. Rany sa zväčšovali, láska unikala viac a viac až nakoniec som pocítila, že už je na dne. Že z toho mora lásky, nádeje zostáva pár kvapiek... Ktoré sa vo vnútri môjho srdca držia rovnako úpenlivo a márne ako posledný sneh v tieni borovíc, kým jarné slnce nebude dosť silné nato, aby ho tam odhalilo, a darovalo svetu, tam odkiaľ prišiel. Tak tebe môj Krásny človek zostáva pár kvapiek a ja neviem, ako dlho vydržia. Ako dlho dokážem odolávať neúprosnému slnku, ktoré ich tam nájde a vysuší. Naveky. A mne zostane krásna spomienka, a srdce opäť prázdne ako chrám. A ja...budem sama. Ty opäť sám. A viem že ty to cítiš, čo sa deje, lebo by si inak nevravel slová ako – mala by si si stáť za svojimi rozhodnutiami. Ak vyslovíš raz také veľké slová, ako milujem ťa či nikdy ťa neopustím...tak by si ich mala brať vážne a stáť si za nimi. Áno, za svojimi rozhodnutiami by si mal človek stáť. Ale láska nie je rozhodnutie, to ty dobre vieš. To je energia, ktorá hýbe svetom, ľudskými osudmi, dušami a srdcami. Nedá sa ovládnuť, spútať, vyvolať alebo vynútiť. Je neskrotná. Nevypočítateľná. Neovládateľná. Robí si s nami, čo sa jej zachce a zapáči. My musíme iba jediné – ak je, prejaviť ju. Ak nie je, tak pokorne si to priznať a povedať. A poďakovať, že vôbec bola...

Tak ja teraz robím rozhodnutie. Ak aj posledné kvapky mojej lásky odídu, neopúšťam ťa. Lebo stále je v mojom srdci také to – mať rád. Veľmi mať rád. Nie také zúfalé, bezbrehé a nekonečné. Ale také mať rád ako priateľ, človek a kamarát. A mám voči tebe obrovskú pokoru. Voči tvojmu Svetlu, kráse a tomu, aký si človek. Veľmi si pre mňa vzácny, jedinečný a nenahraditeľný. Stal si sa súčasťou mňa, mojich dní a môjho sveta. Nebola by som bez teba kompletná, celá, nebola by som to ja. Už navždy by si mi chýbal...Prenikol si mnou príliš hlboko a zanechal príliš veľké stopy. A to mi dáva silu povedať ti áno na každé ďalšie stretnutie, povedať áno na všetky tvoje chyby a rozhodnutia, povedať áno na každé ďalšie odpustenie pre teba a hovoriť áno opäť a opäť, bez zaváhania. Kráčať našou cestou ďalej a čakať, čo nás opäť na nej postretne. Nevylučujem že láska sa v mojom srdci zrodí opäť, ale viem že príde už iba vtedy, ak si to budeš priať aj ty. Ak bude chcená a žiadaná...Možno len poslúchla tvoje srdce a porozumela mu, že teraz nie, nie je ten pravý čas a miesto. Že je lepšie sa skryť opäť pod hrubý pancier, opäť sa vrátiť do svojej podstaty a dávať ti iba to, čo si ty praješ. Možno toto je tá skutočná a pravá. Dávajúca, to čo si ty žiadaš. Aj keď sa bude skrývať pod názvom Priateľstvo.

Musela som vysloviť všetky tieto slová, aj keď viem, že v srdci budeš aj ty za ňou smútiť. Bude ti chýbať a cnieť sa ti za ňou. Lebo príchuť a vôňa Lásky je tak nádherná, a ak ju raz okúsiš, tak chceš znova a znova. Ale zvykneš si. Lebo moje priateľstvo je možno práve tak krásne a plné ako láska. Len s jedným malým rozdielom. Nepožaduje, nevynucuje, neuráža sa a vie sa viac tešiť z prítomných okamihov... žije viac s vedomím budúcnosti, ale plnosťou prítomnosti.

Tak naďalej ti budem dávať všetko, čo je a bude v mojom srdci, ďalej sa budem na teba pozerať láskavými očami...len. Len tam bude taký malý kúsok chýbať. Kúsok k tomu, aby sa to dalo nazvať Láskou. Nebudem trpieť. Nebudem smútiť. Ani žialiť. Budem sa tešiť a budem šťastná.

Že sme teraz obaja na spoločnej ceste a dávame si teraz to, čo potrebujeme. Krásne priateľstvo, ktoré je len kúsok od lásky. Ako dve koľajnice, ktoré sa stretajú niekde v nedohľadne. Alebo aj nie.

Ale to človek nikdy nevie.

Napriek tomu je tak nádherné ísť po tvojom boku a hľadieť spoločným smerom...

K horizontom, kde nevieme čo nás očakáva.

Teším sa na tú cestu, a moje srdce mi našepkáva že nebude krátka...