pravda

Prišiel si. Prišiel...tak krásny. Hneď ako si vystúpil z auta  a pozrel si sa na mňa, vedela som, že niečo dnes bude iné. Prešiel si po ulici, bez toho aby si si všimol krásnu ženu, ktorá išla okolo teba. Lebo v tom okamihu tvoje oči patrili iba mne. Ty si videl iba mňa  a pre mňa si sa usmieval. Vedela som, že budeš iný...

Keby som nemala na sebe pancier, ktorý je tak hrubý a ťažký, keby som nemala vysoké hradby z kameňa, tak by si počul ako hovorí nielen moje srdce, ale aj ústa.

Počul by si, ako z celého srdca kričím, aký si dnes krásny, možno aj kvôli mne...a ako nádherne voniaš, tiež možno aj kvôli mne. A ako som nekonečné šťastná že si so mnou, pozeráš sa na mňa tvojimi láskavými očami a hreješ ma tvojou prítomnosťou. No ja len ticho stojím, pozerám sa na teba v nemom úžase a nechápem. A dúfam, že aj z mojich nemých úst pochopíš, čo všetko ti vraví moje srdce, lebo dobre viem, čo toto všetko znamená. Vidím že ma vpúšťaš do svojho srdca a začínaš mať rád. Tak inak... už nielen ako priateľ. Vidím pred mojimi očami, vidím ako sa meníš. Ako sa mení tvoje srdce... A napriek tomu, že som s tebou nekonečne šťastná a rada, opäť sa bojím. Namiesto toho, aby som sa tešila z toho, čo prichádza, z toho čo je, ja sa bojím. Bojím sa o nás... bojím sa bolesti, ktorú by si mi mohol spôsobiť. Bojím sa, že si na teba príliš zvyknem a nebudem už vedieť bez teba byť. Ale mám strach aj o teba a tvoje srdce... že ma vpustíš príliš hlboko, že mi začneš príliš veriť a že ma budeš mať príliš rád. A keďže ja viem, aká veľká je bolesť, ktorú ti spôsobil už niekto iný, nechcem ti spôsobiť ďalšiu. Neviem, či ti viem dať všetko, čo potrebuješ, neviem či budem dosť opatrná a na koniec, neviem či som tvojej prítomnosti hodná... A tak sedím, očarená tvojou krásnou záhradou, do ktorej si ma opäť raz vpustil. Dávam pozor, aby som neublížila a vnímam.

Tvoje Svetlo, ktoré lieči.

Tvoju krásu.

Tvoju prítomnosť.

A tvoju vôňu.

Ktorá ma dnes  sprevádza všade... a keďže som Ostrovidka, dobre vidím, čo sa deje v mojej duši, čo sa deje v tvojej duši, čo sa deje s nami...Viem, že si musel nazbierať veľa odvahy a veľa odhodlania, na to aby si na mňa vľúdne zakričal z druhej strany. Viem to. V tej chvíli však aj ja už rovnako dobre viem, že na tvoje volanie neodpoviem. Že budem ticho, že ťa opäť nechám samého. Tak samého stáť na prahu tvojich dní...tak ako na začiatku. Že to ani neskúsim, že sa ani neodvážim. Lebo strach vo mne je ešte stále silnejší ako láska, lebo obavy vo mne sú ešte stále väčšie ako prítomnosť tvojho Svetla a ja dnes budem opäť tvoja Líška, ktorá sa síce dovolí priblížiť a pozrieť do očí, ale nedovolí dotknúť sa. Lebo znova si spomína na staré rany, staré jazvy a staré sklamania. Myslela si, že už je vyliečená, že jej srdce patrí už iba láske, ktorú k tebe cíti a tvojej prítomnosti. Nie je to tak...Líška zistila, že jazvy sú hlbšie, ako si myslela a rany trvalejšie. A že ona potrebuje na svoje vyliečenie čas, veľa času... A tak Líška dúfa, že napriek tomu, že dnes ti neodpovedala, ty dobre vieš ako veľmi ťa má rada a že raz ten čas príde, keď sa aj ona odváži spraviť ten prvý krok k tebe, aby si cítil  lásku nielen z jej slov,  ale aj činov.

 Líšku to bolí možno viac ako teba, lebo vie že ťa opäť zranila. Aj keď tvoje ústa vravia niečo iné, Líška vidí do tvojho srdca a vidí bolesť, ktorú spôsobila. Aj keď dobre skrytú... Sedel si tam opustený a sám, napriek tomu, že si bol s ňou a smial si sa. Líška vo svojom vnútri plakala s tebou, nad svojou nemohúcnosťou, nehodným srdcom a spoločnou bolesťou. Bolesťou, ktorá sa nikdy neskončí...Či budeme spolu alebo každý sám. Napriek tomu, že bolesť je práve to, čo nás spája...

Tak si odišiel. S pocitom, že zasa raz ťa sklamala tá, ktorú si začal mať rád. Možno už nedostaneme žiadnu ďalšiu šancu, možno také šance prichádzajú len raz za Život, ale možno, ak budeš cítiť, že Líška má napriek všetkému vo svojom srdci veľa lásky voči tebe a iba urobila ďalšiu chybu, z mnohých...tak jej odpustíš, sadneš si pod náš strom a budeš opäť trpezlivo čakať, kým sa priblíži.

Lebo keby si videl do jej srdca, vedel by si, že v tej chvíli ako si odišiel, ona sa vrátila a  sadla si na tvoje miesto, aby cítila tvoje teplo a vdychovala vôňu, ktorú si po sebe zanechal. Bola to vôňa z najkrajších. Vôňa ľudského dobra, lásky a bolesti. A ona, vediac, čo možno stráca,  usedavo plakala, lebo v chvíľach ako bola tá, nič iné nepomáha a všetky slová sú zbytočné...