pravda

Začína to väčšinou pomaly a nenápadne. Deň po dni, minúta po minúte. Ale ak sa to má stať, môžete si byť istí, že sa tak stane. Často krát ani netušíme že sa tak deje, až keď sa jedného dňa ráno zobudíte a zistíte že ste niekým iným ako ste boli včera. Včera, ale aj tie celé roky pred tým... Vaša duša sa zmení. Vaše city sa zmenia. Vy sa zmeníte. Niekedy sa meníte až takým tempom, že sami sa nestíhate spoznávať a čudovať.

Zisťujete, že láska, ktorá vo vás bola,  zomrela rovnako rýchlo, ako sa zrodila. Neviete prečo... Rovnako, ako ste netušili prečo vôbec prišla. To, že ja  ju už vo svojom srdci nemám, som zistila na jednej úplne obyčajnej udalosti. Áno,  je to stále tak, jednoduché a obyčajné udalosti môžu meniť celé osudy a rozprávajú za nás viac, ako tisíce veľkých a kvetnatých slov.

Odchádzal. Bolo nám spolu krásne, tak ako vždy...Vedela som, že ho dlhšie neuvidím. Možno nikdy, lebo ja sa vždy takto lúčim s ľuďmi, ktorých mám vo svojom srdci. Vždy to môže byť naposledy. Lebo nikdy neviete. Lebo život je taký... Možno si poviete, že som starý cynik, ale nie je to tak, práve naopak. Toto vedomie konečnosti a definitívnosti mi umožňuje prežívať každý okamih s daným človekom maximálne plnohodnotne. Byť prítomná a cítiaca, vrývajúca si do pamäte každý pohyb očí, každú krásnu vrásku keď sa človek usmeje, každý okamih...všetko. No teraz bolo všetko inak. Potrebovala som od neho pomoc, maličkosť, oporu. Vedela som, že by to pre mňa spravil. Bez problémov, bez otázok. Vedela som, že by so mnou šiel. Dokonca rád...Videla som to na ňom, na jeho očiach. Nepovedala som mu to. Ani som to neskúsila. Ani som mu nedala šancu. Lebo v tom momente, práve v tomto, moja láska k nemu definitívne zomrela. V tomto okamihu som zistila, že ho viac nepotrebujem v mojom živote, a ani nechcem. Že s ním sa cítim rovnako opustená, ako bez neho. Že sme iba dva vychladnuté a pusté meteority, rútiace sa vesmírom samoty a bolesti, ktoré sa iba náhodou stretli. Ani som ho nešla odprevadiť, napriek tomu, že som videla túžbu v jeho očiach – no ja už som necítila potrebu  byť každú ďalšiu sekundu s ním, vediac, že v okamihu, keď zavrie dvere, sa nič nezmení. Nič v mojom nehodnom a vyprahnutom srdci, tak aby sa zachvelo,  zarmútilo, či potešilo....Nič. Moje srdce opäť naplnila ničota, či už s ním, alebo bez neho.

Tak teraz sme sa nevideli dva týždne. Viac ako sa dalo predpokladať...Predtým...Predtým by som  sa zožierala, trápila a dúfala v to, že sa mi ozve a zavolá. Teraz, teraz mi to bolo všetko jedno. Písal mi, dokonca mi písal dosť často...pýtal sa, ako sa mám. A ja, nevedela som, čo mu odpovedať. Lebo najlepšia odpoveď by bola...nijako.  Moje srdce zaplnila stará známa prázdnota, na ktorej nič nezmení  žiadny prejav náklonnosti, žiadny láskyplný pohľad, žiadna prítomnosť pre mňa kedysi tak Krásneho človeka...Dva týždne som ho nevidela a mne sa zdá, že sme sa stretávali kedysi tak dávno, pred  rokmi. A moja kedysi tak nádherná a nekonečná láska mi teraz pripadá iba ako vyblednutá spomienka. Spomienka, ktorá mi už snáď ani nepatrí, ktorú prežil niekto iný, niekde inde, len nie ja a v mojom srdci. Čochvíľa sa máme vidieť. Už za pár chvíľ uvidím tvár človeka, ktorého som mala kedysi tak hlboko v srdci. Tvár, na ktorú si teraz viem spomenúť iba s veľkým úsilím a pri ktorej sa mi nevybaví nič. Aj keď sa vraví, že každý človek je hoden všetkého, čo máte, už len preto, že žije. Lebo každý, kto je hoden svojich dní a nocí, je hoden dostať to najlepšie z nás. Snáď som mu dala to najlepšie, čo bolo vo mne, a teraz nastal opäť čas napĺňania môjho nehodného srdca. Aby, keď raz opäť stretne niekoho, pri kom prehovorí, mohlo dať aj to, čo samé nemá... Tak uvidím môjho Krásneho človeka a moje srdce bude prázdne. Nebude spievať, nebude sa tešiť a nebude šťastné, keď opäť bude vnímať jeho vôňu, prítomnosť a Svetlo. Bude iba spokojné. Tak spokojné, ako je spokojné v prítomnosti mnohých iných tvárí a sŕdc. Už nebude pre mňa jediný a výnimočný...

A možno je to tak lepšie...Žiadne z týchto slov nevyslovím pred ním mojimi ústami, lebo viem, že by ho to bolelo, napriek tomu, že On nikdy vo svojom srdci lásku voči mne nemal. Ale má mnohé jazvy z mnohých bojov, a jeho krásne srdce je veľmi citlivé a zraniteľné. Nechcem aby mal pocit, že ho opäť raz niekto opustil, odkopol a zanechal. Zanechal stáť nad priepasťou ľudských sŕdc, bez záujmu, ako jeho príbeh bude pokračovať. Viem však, že napriek tomu, že mu nič nepoviem, jeho srdce to časom vycíti a časom sa začne pýtať. A ja mu budem musieť dať odpovede, ktoré sú v mojom srdci, lebo kedysi dávno sme si sľúbili, že si budeme vravieť pravdu len.. Nech je akokoľvek krásna či krutá.

Toto je najväčšia zmena, ktorá sa udiala v mojom živote a srdci. Za jeden jediný rok. Stihla sa láska v mojom srdci zrodiť, rásť, krásnieť a rozvíjať sa, ale rovnako isto aj hynúť, chátrať a zomrieť. Je mi smutno pri pomyslení, aké nehodné je moje srdce... ako nestále vie byť, keď sa mu nedostáva toho, čo potrebuje. Aké je sebecké, pyšné a maloverné. Ako veľmi márne som dúfala že je iné... Nie,  nie je. A táto zmena mi priniesla odpoveď na otázku – Prečo? Prečo sa láska v mojom srdci zrodila, a najmä, prečo práve voči nemu, Krásnemu človeku? Odpoveď je veľmi jednoduchá – aby som videla odraz svojho nehodného srdca. Aby som vedela aká som. A aby som mohla svoje srdce zmeniť...Kým naozaj stretnem toho pravého a krásneho človeka...lebo ten mi už druhé šance nemusí dať.

Preto kráčam tvárou v ústrety všetkým ďalším zajtrajškom, s vedomím, že sa opäť poznám o niečo lepšie. S poznaním, že predo mnou čakajú ďalšie mnohé výzvy, že na mňa čaká moje nehodné srdce, tak túžiace po premene.

A s konštatovaním, že všetci sme aj sami pre seba nespoznateľní, lebo každé ľudské srdce je neprebádaným vesmírom, v ktorom sa aj sami občas strácame.