pravda

Vraj existuje ranč, kde liečia zranené konské duše. Privedú zlomeného koníka a neurobia nič iné, ako pridajú ho do čriedy zdravých, spokojných a silných koní, ktoré sa celé dni preháňajú na pastvinách a užívajú si slobodu. Sú to priateľské kone a pomôžu tomu nešťastníkovi, zlomenému z akéhokoľvek dôvodu spomenúť si na to kto je. Že je kôň, má také isté kopytá, hrivu a chvost ako všetci ostatní. Znova pocíti aké to je bežať s vetrom o preteky, hriať sa na rozkvitnutej lúke a piť vodu z potoka. Nájde sám seba a nájde opäť svoj pokoj. Vraj tento pobyt robí so zvieratami zázraky. Zistia že majú nohy, ktoré dokážu bežať, hriva a chvost ešte stále vejú vo vetre a najmä zistia, že ešte stále sú kone a nie sú sami.

Tak aj ja som bola teraz chvíľu so svojim stádom, a zistila som že ešte stále mám tie isté kopytá, hrivu aj chvost. Že slnko stále hreje, keď je pekný deň a aké je nádherné počuť šum vetra v korunách stromov a cítiť dážď na svojom tele a vedieť kto som a kam smerujem. Áno, spomenula som si . A dúfam že tak skoro nezabudnem. Len je to tak strašne ťažké, keď vás valcujú húfy prázdych a bezcitných ľudí, tony ničotných papierov a zasmradené a špinavé veľkomesto. To potom zabúdate veľmi rýchlo a skoro.

Žiaľ z krásnych a voňavých lúk a šumenia vetra dnes človek nevyžije. A tak za tých pár šúp, zabezpečujúcich strechu nad hlavou a stravu a status poctivého pracujúceho otroka predáva to najcennejšie čo má. Seba a svoju dušu. Žiaľ. Aj o tom je život.

Len jeden je rozdiel, a to, že väčšina pracujúcich otrokov si tú ničotnosť neuvedomuje a žijú v dokonalej ilúzii dokonalého života. Odkedy však zažijete niečo skutočné, ozajstné, ilúzie už nestačia. A bolestne trpíte, keď ich vidíte a žijete. Až neskutočne...