pravda

Heslom týchto dní a dní možno budúcich je Pokora. Vo mne. V mojom srdci. Je to také precitnutie zo sna a zrazu vidíte všetko jasne a krásne. Tak ako počas týchto nádherných jesenných dní. Viete že bude horšie, že príde rada dní tmavých, čiernych a pochmúrnych. Keď neuvidíte slnko celé dni, možno týždne. Že bude tma, zima a chlad, vonku, ale aj tam vo Vás. Vo vašom vnútri. Že táto nádhera, ktorú práve prežívate a cítite je len predurčením a symbolom toho, čo Vás čaká. Čaká a neminie. Napriek tomu sa neubránite. Pocitu, že teraz, práve teraz je všetko vo vašom svete v poriadku. Všetko tak ako má byť. A Vy ste pútnikom na Vašej ceste životom a s pokorou prijímate všetko a všetkých čo prichádzajú, aby Vás zmenili. Dávate to najlepšie zo seba, aj keď viete že prídu dni horšie a zlé a Vám bude smutno a otupno. A nič Vám nepomôže, ani pokora, ani statočné srdce, ani nič...

Ale teraz, práve teraz keď svieti Vaše slnko a Vy sa cítite tak šťastní a spokojní, práve teraz viete, že musíte dať zo seba všetko, tak ako to cítite a ako Vám to Vaše srdce hovorí.

Viem, nie vždy to v živote tak ľahko ide. Počúvať vlastné srdce a robiť to čo povie, je takmer vždy sakramentsky ťažké a takmer vždy v rozpore s rozumom, ktorý vidí iné cesty, možnosti a riešenia. Tie akosi logickejšie. Nech však tie riešenia majú akúkoľvek logiku a nech sa zdajú byť akokoľvek dokonalé, nikdy nie sú tie správne. Vždy ich oľutujete. Vždy budete pochybovať. Vždy budete rozmýšľať, čo keby som sa vtedy rozhodol podľa srdca? Čo keby...A vo vnútri, tam hlboko budete vedieť, že riešenie nebolo správne a už vždy budete mať pocit že ste niečo stratili. Áno, aj žiť podľa srdca je veľmi ťažké a sklamaniam sa nevyhnete, ba dokonca ani bolesti, ani smútku a samote. Ale...verte, nikdy, skutočne nikdy neoľutujete , to čo spravili a ako ste sa rozhodli, ak to naozaj vychádzalo z vášho vnútra a boli ste presvedčení o svojom rozhodnutí do poslednej bunky svojho srdca. Lebo ešte vždy si môžete povedať:

Áno, pochybil som.

Áno, veľmi som sa sklamal.

A áno, ako strašne to bolí.

Ale moje srdce tak spokojné.

Lebo som konal podľa neho.

Lebo som mu načúval.

Lebo sklamanie a bolesť vychádzajúca z rozhodnutia srdca nás má k niečomu doviesť a naučiť. A napriek všetkému, ničoho nebudete ľutovať, zožierať sa či pochybovať. Lebo budete vedieť. Že vtedy, v tom okamihu ste o tom boli úplne a celkom presvedčení , že vo vašej duši a srdci nebolo lepšieho a iného riešenia. Preto ľahšie prijmete akýkoľvek následok, bolesť či žiaľ. Bude vychádzať totiž z Vás. Z Vašeho srdca.

Takýto život chce pokoru. Tú, ktorú som ja nikdy nemala. To slovo, ktoré som vždy nenávidela. Lebo ja som bola tá hrdá a nespútaná. Myslela som si že som vládcom svojho osudu, citov a života. Nič nie je väčšie klamstvo ako TOTO. NIČ. Lebo svoje srdce neoklamete a dušu neumlčíte. V sebe viete vždy aj tú najkrutejšiu pravdu.

Je zvláštne že pokore ma naučil môj Krásny človek, ktorého som vo svojom živote stretla. Človek, ktorý síce v sebe pokoru má, ale zasa nepočuje svoje srdce. Lebo ono rozpráva už príliš dlho a nik ho nepočúva...Tak mu túžim aspoň takto poďakovať, aj keď nie som si istá či moje článočky číta,  že to bol práve on, ktorému sa podarilo moje srdce pokoriť. Sama neviem ako sa mu podarilo zbúrať všetky moje múry, odhaliť ma úplne celú a prijať takú aká som. Nestrácal so mnou trpezlivosť, dával mi stále ďalšiu a ďalšiu nádej a zrazu som bola iná. Tak iná ako vždy predtým a tak skrotená. Dala som mu svoje srdce do dlaní a vôbec sa nebojím, nemám strach. Okrem absolútneho presvedčenia že to tak má byť, necítim nič. A už nepotrebujem svoju hrdosť a ani namyslenosť. Nepotrebujem nič. Preto, ak ma čítaš môj Krásny človek, vedz že v mojom srdci sa voči Tebe nezmenilo vôbec nič. Stále cítim lásku, ktorá ma presahuje, stále si pre mňa jediný a výnimočný. Stalo sa však predsa len jedno.

Naučil si ma pokore. Voči tebe. Mojej láske. Tvojim citom. Nášmu priateľstvu.

Nič viac si mi nemohol dať.