Prišiel si nečakane, tak ako v živote už láska prichádza. Nehladala som ťa, neviem, možno v tom čase, keď si si ma našiel, som nebola ani na teba a tvoju lásku pripravená. Nebol to dobrý začiatok, skrátka tak logický, prekalkulovaný a racionálny...aspoň z mojej strany. A tak nejako logicky sa začal náš vzťah...až teraz viem, že žiadna skutočná láska nesmie byť postavená na rozume. Prepáč, týmto som ti určite ublížila a viem, že na začiatku si ma ľúbil viac, ako ja teba. Nezáleží na tom, že neskôr si mi to sto krát vrátil a milión krát prerátal...nemala som to robiť. Nikto by sa nemal zahrávať s citmi iných ľudí, a ja som to spravila. To bol náš začiatok, nedobrý, rovnako nedobrý ako náš koniec...
Časom som si na teba zvykla, zvykla som si na tvoju lásku, pozornosť, a to že ma potrebuješ. A začal si mi chýbať a moje srdce sa ti začalo otvárať, a tam...presne tam sa začala rodiť láska aj v mojom srdci. Nie taká vášnivá, nie taká zaplavujúca, nie taká milenecká, ale napriek tomu oddaná, krásna a nežná. Vlastne až teraz vidím, že vôbec nie som si istá, či som ťa vôbec niekedy ľúbila ako muža, milenca...Áno, ľúbila som ťa ako kamaráta, dobrého človeka a osobu, ktorá mi dávala lásku, veľa lásky. Našiel si ma v období, keď v mojom srdci láska chýbala a ty si mi ju práve vtedy dal, a preto som sa do teba zaľúbila...takým tým svojim spôsobom. Veď láska má veľa podôb a mnoho tvárí, a ťažko niekto uhádne, ktorá je tá pravá...Aspoň teraz, v tejto chvíli musím a chcem byť k sebe úprimná, áno až teraz, po tých rokoch, keď sa zjavuje v mojom živote ďalší muž...skrátka, nikdy si ma tak šialene nepriťahoval ako ON. Jeho poznám dva mesiace a s tebou som strávila tri roky, ale nikdy, nikdy z mojej strany tam nebol ten nevysvetliteľný magnetizmus, ako bol tu po troch stretnutiach...Áno, ľúbila som ťa a šialene,ale...bola to asi taká láska ako láska dieťaťa ku svojim strateným rodičom. Bola to náhrada za niečo, čo som nedostala v detstve. Dokázal si ma prijať, takú, aká som, ľúbil si ma takú, aká som, a za to som sa na teba naviazala a dala ti svoje srdce. Tešila som sa z tvojej priazne, kúpala som sa v tvojej náklonnosti, lebo som potrebovala zahojiť rany,a tie teda boli veľké...
Boli sme šťastní, dokým si nezistil, že ja beriem všetko a nedávam takmer nič. Veď aj ty si potreboval mňa celú, celé moje srdce a dušu...A ja som ti dávala iba omrvinky. Nemala som viac, nemohla som ti dať, čo som sama nemala. Potom si mi začal ubližovať, veľmi...ale teraz viem že si to robil iba preto, lebo si bol zúfalý. Chcel si vedieť, ukázať ako veľmi ťa ľúbim. A ja som trpela, a nechápala prečo to robíš...videla som to ako jendostrannú krivdu. Nebola to pravda, áno, trpela som ako kôň, ale až teraz vidím prečo si to všetko robil. Nedávala som ti, to čo si potreboval. Prepáč, aj keď toto nebolo úmyselné, vtedy som ťa už ľúbila, najviac ako som vedela...ale bolo to málo. Nebola to pravá láska, ktorá dáva všetko, bez nároku na honorár...Tá nešťastná logika a rozum sa ťahali celým našim vzťahom ako purpurová niť a nikdy mi nedovolili sa ti úplne oddať a dať ti seba celú. Až do posledného dňa bolo v našom vzťahu všetko zrátané do posledného haliera, a to pravá láska nerobí. Teraz to už viem, a konečne som sa oslobodila z toho, že iba ty si mne ubližoval, a ja som bola iba úbohá obeť...nikdy to tak nie je. A je tak ťažké si priznať pravdu, aj sám pred sebou.
Už teda viem, prečo sme sa museli rozísť, aj keď sme si to nikdy nevypovedali. Skrátka nedávali sme už jeden druhému, to čo by sme mali a potrebovali. Nebola to skutočná láska...Áno, rozchod bolel, a šialene, ale muselo to tak byť. Odišiel si bez posledného slova, dotyku, objatia a rozlúčky...Trojročný vzťah by si zaslúžil viac, ako zmiznúť zo dňa na deň, najmä keď si tvrdil že ma miluješ. ALE nemohol si inak, viem, robil si, to čo si vedel, aj keď to bolo zbabelé. Nič sa nedá robiť, neukončené vzťahy sú to, čo budem už nenávidieť do konca môjho života... a zostala mi ešte jedna vec. Už asi nikdy nebudem žiadnemu chlapovi veriť, tak ako som verila tebe, ale možno je to tak lepšie.
Najťažšia vec na svete je povedať prepáč a odpusti, ja ti to hovorím, síce až teraz, ale predsa...Dávam ti slobodu, ďakujem za všetko a dávam definitívne zbohom. Nemohla som ti dať viac, jednoducho, nemala som čo ponúknuť, nevládala som...Teraz už necítim nič, ani dobré, ani zlé. Už necítim, keď na teba myslím a keď o nás píšem, že kráčam bosými nohami po črepinách. A to je dobre...je to za mnou, prebolelo to a ja som iná, lepšia...a pripravená na nový začiatok.
Komentáre