pravda

    Môj život, hm, naozaj môj? Alebo... Stále myslím na to, čím môj život kedysi býval. Pred tým...Plný, krásny, bezstarostný, skrátka taký, aký by mal byť život mladého človeka. A potom to začalo, nenápadne, pomaly, ako keď sa objaví prvá iskra vo vyprahnutom lese a nik si to nevšimne. Všetko sa zdalo byť rovnaké a pritom bolo všetko inak. Začalo sa vo mne niečo meniť, potichučky, pomaličky, nemenne...

    Veľká bolesť, ťažko chorý človek v rodine 10 rokov-smrť v priamom prenose. Pobyt mimo domova a rodiny 7 rokov. Riešenie problémov všetkých a všetkým, neustále stupňujúce sa požiadavky, žiadna pochvala len a len kritika. Choroba, moja...nie ani tak ťažká, ako psychicky náročná. Srdce neposlúcha, bije o život...doslova.Trvá to 3 roky, kým ľudia v bielych plášťoch v ňom spália všetko čo majú. Som už zdravá, ale, jazvy ako na srdci tak aj na duši zostávajú. Len ja to ešte neviem...Žijem v blaženej nevedomosti, a ani netuším, že niečo sa mení a plameň, ktorý spaľuje všetko čo má, sa rozhára. Ďalšia rana, zrádza ma ten, ktorého som najviac na svete milovala. Odchádza bez slova, bez rozlúčenia, bez vysvetlenia...po 3 rokoch. A bolesť tak veľká, že ani tie skutočné jazvy na srdci nie sú horšie. Koniec školy, hladanie práce, a ja stále vládzem, usmievam sa, som na každého milá a pomáham ako sa dá,veď ty si tá...najlepšia, najsilnejšia  a všetko zvládajúca.

    Alebo je všetko inak ? Len ONI ma tak vidia a JA sa nechcem vidieť inak. Keby som to bola naozaj JA, bola by som taká malinká, slabučká a túžiaca po láske a pochopení, vo vnútri vyprahnutá, túžiaca nájsť oporu...pre seba. Ale nie, ja hrám tú ich hru ďalej a už neviem byť sama sebou. A potom, keď sa zdá, že konečne je v mojom živote všetko v poriadku, tomuto plamienku, čo sa pomaly rozháral v mojej vyprahnutej duši roky, stačí malý závan čerstvého vzduchu a je to tu...

    Zhorí všetko čo má, bez milosti, bez otázky, bez možnosti zastaviť to, moja duša už odišla. Už len púšť, prst na spúšť...,nič len tma obklopí ma.

Posledný krát možnosť na návrat...