Znova je to o prázdnote. O pocite...Že nič nedáva zmysel a my sme sa tu vyskytli iba náhodou na vesmírnej lodi zvanej Zem. S vedomím, že raz aj tak všetko skončí. Že všetko je márne. Či je to láska väčšia ako vesmír, alebo nenávisť, alebo ľudský život...alebo. Preto všetko je jedno. Konečnosť. Obmedzenosť. Časom, priestorom, alebo našimi srdcami a vžitými konvenciami a vetou: „ Vždy to tak bolo.“ Viem že existuje. Viem že je všetko márne a nakoniec viem, že všetko je jedno. Neznášam však okamihy, keď si to všetko uvedomím. Lebo vtedy naozaj vidím, že napriek tomu aký je život nádherný, práve tak je márny. Všetko naše snaženie, bolesti, ale aj radosti a falošné nádeje...skryté trebárs pod pseudonymom Láska. A ja by som tak rada poznala odpovede na otázky, ktoré nikto nepoložil, a napriek tomu všetci ich nosíme v srdci. Chcela by som mať aspoň občas pocit, že viem, kto som, čo sa odo mňa na tejto Zemi očakáva a kam smerujem....Zdá sa že chcem toho od života priveľa. Odpovede, ktoré nie sú. Alebo ak sú, tak je lepšie ich nevedieť. No ja sa pýtam stále znova, lebo moje srdce opakuje stále tie isté otázky, bez odpovedí, a viem že ich bude opakovať dovtedy, kým nedostane aspoň nejaké. Lebo ako už viem, vlastné srdce nikdy neprestane rozprávať a nikdy sa neprestane pýtať... Rozprávať o veciach, o ktorých by bolo lepšie mlčať a pýtať sa otázky, na ktoré odpovede nie sú.
Neriešiť... Povedia Vám. Načo sa pýtať...zbytočne si spôsobuješ bolesť, ktorej je v živote aj tak už veľa. Pozri sa von oknom na modrú oblohu a teš sa z prežiarenej krajiny, voňavého vzduchu, nového dňa a všetkého a všetkých, ktorých máš. Si šťastný človek. Pozri sa na to, pozri sa na seba a buď vďačná. Nepýtaj sa, iba buď. Choď ďalej, lebo ak sa budeš veľa pýtať a veľa chcieť, môže sa stať, že dostaneš odpovede, ktoré si nechcela počuť a nedostaneš nič. Lebo údelom ľudských bytostí na tejto Zemi je byť šťastní napriek obmedzenosti času, priestoru a otázok na ktoré odpovede nie sú. Lebo pravda je taká, človeku ku šťastiu viac ako modrá obloha a vietor vo vlasoch nie je treba.
Napriek tomu...Ja mám v hrudi dieru, ktorú treba vyplniť. Inak sa aj môj život stane obyčajnou kamuflážou, ilúziou a zdaním bytia. A to je horšie akoby som mala zomrieť.
A ja chcem každý deň žiť, akoby bol posledný. Nechcem mať žiadne nevyrovnané účty, nevypovedané slová, nedarovanú lásku, lásku zatajenú a city predstierané. Lebo už nikdy nemusíte dostať takú šancu ako dnešný deň. Aj keď to nie je odpoveď na otázky, ktoré moje srdce donekonečna opakuje, vedomie dňa, ktorý bol dobrý mi pomáha ...aspoň prežiť.
Komentáre