pravda

Ľudia sú tak sebeckí, že zabúdajú. Zabúdajú veľmi často. A rýchlo. Zameriavajú sa na budúcnosť, ktorá je iba ilúziou, až tak veľmi, že im to jediné, čo máme preteká pomedzi prsty ako piesok – prítomnosť. Nevážia si okamihov, ľudí a vecí, ktoré ich obklopujú tu a teraz. A robia ich ak nie šťastnými, aspoň spokojnými. Spokojnými, v tomto pozemskom slzavom údolí, tak ako sa dá. Vidím, že moje srdce cíti tak veľa a dáva na javo tak málo. Prečo je tak ťažké, povedať im...

Že stoja za to.

Že sú moji.

Že by som ich nevymenila .

A ako žiť s nimi za to stojí.

Ako ma vedia rozosmiať.

Ako ma vedia pochopiť.

Ako sú v mojom deravom srdci hlboko.

A keď sa usmejú, akoby sa rozžiarila celá miestnosť. Akoby vyšlo slnko a v mojej duši sa začína nový deň. Ako cítim ich lásku, aj keď to tak občas nevyzerá. Ako ma jeden pohľad, plný nehy, naplní istotou že život je krásny a ja si ani toľko nezaslúžim. Že je tak obrovské šťastie mať niekoho, kto vás má rád takých, akí ste. Práve preto a napriek tomu. Áno, na detailoch záleží. A o nich je život. Na nich závisí vaše šťastie či utrpenie. Každá maličkosť môže veľa zmeniť. K lepšiemu alebo horšiemu. Aj preto nikdy by vaše ústa nemali opustiť slová, ktoré vám nepatria. Nemali, by ste vykonať činy, ktoré vzápätí oľutujete. Nemali by ste ubližovať a týrať a manipulovať. Lebo už nikdy nemusí byť nič tak, ako pred tým , aj keď to tak môže vyzerať. Lebo vy viete. Vaše srdce vie. A to nezabúda, aj keď odpúšťa. A nikdy už nemusíte dostať ďalšiu šancu.

Mali by sme byť a ďakovať.

Za život, za ten dar.

Za všetkých krásnych ľudí v ňom.

A učiť sa pokore.

A dúfať v druhé šance.

Preto ďakujem všetkým ľuďom, ktorí sú v mojom srdci hlboko a dávam vedieť, že bez nich by môj život nebol tým, čím je. Ja by som nebola taká, aká som.  Aj keď ma občas bolia a ubližujú a nechápu.

Ďakujem, že neodišli z môjho života, napriek tomu, čo som ja a moje nehodné srdce vykonali a povedali. A ďakujem, že mi dali nielen druhú šancu, ale aj každú ďalšiu. Aj keď si ich možno nezaslúžim.

Ja verím na ďalšie šance a nové začiatky.  A prosím o odpustenie za všetky rany, ktoré som dala a jazvy, ktoré som spôsobila.

A tajne dúfam, že naďalej budú sedávať pod mojim stromom a trpezlivo čakať, kedy sa opäť o kúsok priblížim a dovolím dotknúť sa.

Lebo pravda je taká, netúžim po ničom menšom ako po ich srdciach...